Výlet do Malej Fatry

Ako iste všetci viete, nedávno sa niekoľko z nás vrátilo z šesťdňového výletu z Malej Fatry. Nuž, a ako to prebiehalo?

Deň prvý, alebo cesta tam

Na železničnú stanicu v Bratislave dorazil prvý Tomáš. Po ňom ja, a hneď za tým Evina. Tomáš kúpil lístky a čakalo sa na Ifku. Tá v doprovode svojej sestry prišla, ale lístok si musela kúpiť sama. Nastúpili sme do kupé, vyhnali niekoľko ľudí, čo nemali miestenky. Cesta celkom rýchlo. Stretli sme aj Matúša Dekánka (o jeden rok vyššie IB), zahrali si hru Mamma mia (kartová, od Eviny), privítali cestou pristúpivšieho Kesyho a časom vystúpili v Kraľovanoch. Pri vystupovaní sme pomohli jednej tete s batožinou a ona sa nám odmenila dvojdecovým šampanským. Spolu s ňou sme docestovali až do Kubína. Po stretnutí s Vladom nasledovala návšteva hypermarketu a veľký nákup potravín na celý pobyt. Vlado to všetko odviezol na chatu autom, ostatní sa odviezli autobusom (s prestupom v Párnici) do zastávky Párnica, Lúčivná, rázcestie, chata. Od zastávky ešte asi pol kilometra hore kopcom sme museli pešo prejsť aby sme sa do chaty dostali, ale oplatilo sa. Chata bola celkom pekná, dobre vybavená. Na prvom poschodí bola maličká predsieň, odkiaľ sa na jednu stranu išlo do „obývačky“ a na druhú do „jedálne“. Kuchyňa zdieľala s jedálňou vpodstate jednu miestnosť, oddelená bola schodmi na poschodie. Do kuchyne sa dalo prejsť aj z obývačky. Okolo prostriedka chaty teda bolo možné chodiť dookola, a šiesti sme ho dokonca držiac sa za ruky obstúpili. Z kuchyne viedli ešte dvere do celkom peknej (asi neskôr pristavenej) kúpeľne. Prietokový ohrievač vody nám zabezpečoval stále teplú vodu, takze sme sa nemuseli báť, či sa minie. Na poschodí boli dve miestnosti, obe spálne.
Prvý deň sme toho na chate veľa neurobili. Akurát nejaký ten oheň a špekáčiky na ňom. Pribudla ešte Paťka a Maťo Varga (o jeden rok nižšie IB). Zahrali sme si ešte Faraóna a išlo sa spať.

Deň druhý, alebo prvá veľká túra

Budček o šiestej hodine rannej, dlhá fronta pred kúpeľňou a veľké raňajky. Tak začínal druhý deň, na ktorý bola naplánovaná túra cez Diery. O 7:48 sme nastúpili na autobus. Tak narýchlo, že Vladovi sa podarilo zabudnuť na zastávke iPod. Do pätnástich minút sme vystupovali a potom išli pešo. Najprv po rovinke, potom cez potok, popri potoku a ponad potok, časom dokonca aj po rebríkoch a to stále nielen po značke, ale aj po náučnom chodníku. Po niekoľkých prestávkach sme vyšli z tieňa, sadli si pod strechu (taká obyčajná strecha so stolom a dvoma lavicami) a niečo zjedli. A zatiaľ začalo trošku pršať. V diaľke hrmelo, nad nami však iba sem tam spadla nejaká kvapka. Rozhodli sme sa teda vydať na cestu domov. Po modrej značke sme išli a cestou už úplne prestalo pršať. Lenže nie nadlho. Čoskoro začalo pršať silnejšie ako predtým. Medzi tým sme už stihli aj zablúdiť, pretože rozcestník (nazývaný tiež aj „hríbik“) ukazoval ukazoval niekam, kde cesta nebola, takže sme iniciatívne vykročili po tej najväčšej, čo tam bola. Keď sme zistili, že ideme nesprávnym smerom, rozhodli sme sa vrátiť. To už sa spustilo krupobitie. Všetci okrem Eviny mali pršiplášť. Tá najprv búrku statočne ignorovala, ale po chvíli sa rozhodla požičať si radšej od Tomáša a odomňa časti pršiplášťa. Takto sme došli spať k „hríbiku“ a vydali sa krížom cez lúku, potom hore strmým šmykľavým kopcom cez les a nakoniec, už za slabnúceho dažďa, cez lúku na vrchu kopca (tuším sa Osnica volal). To už našťastie blesky neboli (na kopci, na lúke to s bleskami netreba preháňať) a neboli ani krúpy. Lenže čakal nás ešte zostup z kopca, na opačnej strane ako sme prišli. A ten sa šmýkal. Hodne. Niektoré miesta bolo najjednoduššie prejsť šmýkaním sa na pršiplášti, iné bolo treba pooooomaaaaliiiičky prechádzať. Kesyho pršiplášť prišiel o rukáv (neviem povedať, či sa Kesy na ňom šmýkal, alebo nie). Prišlo ďalšie rázcestie a my sme zmenili našu značku za žltú. Krížom cez niekoľkokilometrovú lúku sme prešli viac mene odhadom, pretože značky na kolíkoch bolo vo vysokej tráve menej vidieť. To už našťastie svietilo slnko. Prechod z lúky do lesa na neočakávanom mieste nás už nemohol prekvapiť. Síce priamo viedla pohodlná a široká cesta, rozhodli sme sa dôverovať značke a vydali sa cez niekoľko padnutých stromov, strmým kopcom nadol. Už nás začala cesta nudiť, tak sme hrali nejakú tú abecednú hru (vymysli na každé písmeno abecedy šport, počítačovú hru, mytologické zviera). Východ z lesa bol už neďaleko chaty. Vlado ešte odbehol ku zastávke. Keď sa vrátil, držal v ruke stratený iPod. Po siedmich hodinách.
Večeru nám navarili Evina s Ifkou. Indické kuracie prsia s ryžou. Vynikajúce. Po večeri nasledoval Vladov film (Green Street Hooligans) a neskoro v noci k nám pribudli Janka a Ľudka.

Deň tretí alebo ničnerobenie

V tento deň sa naozaj skoro nič nerobilo. Akurát sa mierne zmenilo osadenstvo chaty. Ráno sme si pozreli predstavenie Cirque du Soleil a hneď nato (dokonca počas toho, ale dosť ku koncu) nás opustili Evina s Ifkou. Ten istý deň odišiel aj Tomáš, ale pribudla Zuzka. Obed pripravila Janka s Ľudkou. Francúzske zemiaky. Zahrali sme si multifunkčných mafiánov (kartičky budú, keď sa dostanem do Prahy) a večer nám Vlado s Kesym tak trochu ugrilovali mäso a klobásky. Zacítil to aj jeden pes, ale ten ehm...bol odohnaný. A trochu sme si aj s gitarou zaspievali.

Deň štvrtý alebo zasa túra

Niekedy ráno sme sa zobudili a niekedy doobeda sme sa začali chystať na túru. Janka s Ľudkou sa začali chystať na odchod. Okolo pol dvanástej sme konečne všetci vyšli s chaty, do jednej sme sa s Jankou a Ľudkou bavili neďaleko chaty a potom sme sa vydali na túru. Už iba šiesti (Zuzka, Paťka, Maťo, Vlado, Kesy a ja). Išli sme tou istou trasou ako dva dni predtým, ale opačným smerom. Vyliezli sme si do kopca cez les na lúku so zlými značkami. Tam sme si odpočinuli a pokúsili sa ju prejsť. Podarilo sa to, ale s ešte jedným odpočinkom. Z vrchu lúky sme ďalej pokračovali na Osnicu (na kopec). Zistili sme, že smerom hore a po suchej ceste sa ide omnoho lepšie ako naopak. Na vrchu kopca sme opäť odpočívali, najedli sa a rozdelili sa. Vlado so Zuzkou sa vybrali na Veľký Rozsutec, my ostatní naspäť. Na rozcestníku na lúke sme sa ale vybrali po modrej značke do Párnice, kde sme chceli zohnať nejaké to pivo a ísť autobusom k chate.. Značka bola opäť trošku chaotická a tak sme ju dvakrát stratili. Prvýkrát dokonca hneď po desiatich metroch, a tak sme namiesto obídenia skál po nich zliezli. Vyplatilo sa však, keďže medzi skalami rástlo množstvo jahôd. Neskôr sme ju stratili ešte raz ale podarilo sa ju nájsť (viac menej náhodou - proste sme sa vydali smerom do kopca a po asi desiatich metroch bola značka). Priviedla nás pod vleky a potom po kravských stopách k ohrade. Traja pastieri kráv tam posedávali a pozvali nás ďalej. Ponúkli nám špekáčky s chlebom a trochu borovičky. Protestovali sme síce, že nestihneme autobus z Párnice k chate, ale presvedčili nás tým, že nám sľúbili odvoz. Naozaj nás odviezli. V aute sme sa tlačili spolu šiesti: my štyria, vodič a ešte jeden z pastierov. Na staručkej škodovke sme sa po lúke a poľných cestách dostali do dediny a ešte nám pred odchodom autobusu ostala polhodina. Nuž tak sme v miestnom hostinci načapovali liter a pol piva a liter a pol Kofoly a odobrali sa na autobusovú zastávku čakať na autobus. Ušiel nám. Pokojne sme si čakali na autobus, ktorým sme chceli ísť a ktorý mal byť prípojom k inému autobusu z Dolného Kubína. Ten z Dolného Kubína ešte neprišiel a zatiaľ z druhej zastávky odišiel náš autobus viac menej nám pred nosom. Len sme nevedeli, že to je on. Keď už to bolo zrejmé, vydali sme sa do chaty pešo. Podľa značky to bolo iba tri kilometre. Cestou sme v priekope našli bicykel. Tak sme sa ešte trochu rozdelili. Kesy s Maťom odišli dopredu a ja s Paťkou sme ostali pri bicykli zisťovať, či je bicykel použiteľný. Po niekoľkých silových zásahoch som skúsil jazdu a ono to naozaj išlo - kým som neskúsil prehadzovačku použiť. Rozpadla sa na dva kusy a blokovala koleso. Nuž tak bicykel sa vrátil späť do priekopy a s Paťkou sme sa vydali na cestu k chate. Našli sme skratku a tak sme k chate dorazili spoločne s Maťom a Kesym.Časom prišli aj Vlado so Zuzkou. Veľký Rozsutec zvládli, prešli ho. Večeru varili Maťo a Paťka a to cestoviny s tuniakom. Večer sa pozeral fínsky film Star Wreck: In the Pirkinning (taký, čo sa dá zadarmo stiahnúť). Nedopozerali sme. Bolo trošku neskoro a už to nikto nezvládal.

Deň piaty alebo kúpanie

Ráno sme sa nevedeli, či a kedy sa pôjdeme kúpať. Nakoniec sme sapol hodiny pred odchodom autobusu rozhodli ísť. Stihli sme autobus do Párnice, odtiaľ ďalší do Kraľovian a tam sme ešte čakali na vlak do Šútova. So skupinovou zľavou nás lístok stál šesť korún namiesto ôsmich. Šútovo je taká malá stanica, že dokonca nemá ani tabuťku s názvom. Vystúpili sme, prešli ešte mnoho metrov a nakoniec zastali pri „mláke“ vo vápencovom lome. Nuž, kúpalo sa, hrali sa karty a podobne. Paťka nám dokonca trochu zaakvabelovala. Vlado sa potom pokúšal chytiť rybu do fľaše. A ako návnadu použil hranolky. Prekvapivo sa mu to nepodarilo. Cesta naspäť sa podobala ceste tam. Pôvodne bol nápad prejsť do kraľovian cez železničný tunel. Dokonca jedna koľaj bola odstavená, takže to možno bolo aj bezpečné. Ale po konzultácii s mapou sme zvolili vlak. Sprievodca nám nestihol vydať lístok (chceli sme skupinovú zľavu a to sa v tuneli bez svetla vydáva ťažko). Takže sme trasu Šútovo - Kraľovany prešli zadarmo. V Kraľovanoch sme prebehli na ďalší vlak do Párnice, kde nám sprievodca najprv nechcel dať lístok bez 80 korunovej pokuty, bol však prehovorený (asi rušňovodičom - ešte pred odjazdom) a tak nám nedal pokutu. Nepodarilo sa mu z nejakého pochybného dôvodu dať skupinovú zťavu, tak nám dal plné lístky, ale iba päť namiesto šiestich, takže tam aká-taká zľava bola. V Párnici sme už poučení z predchádzajúceho dňa išli na druhú zastávku. Našťastie okolo nás išla nejaká pani, ktorá nám prezradila, že autobus o šiestej ide z inej zastávky ako ten o siedmej, takže sme sa presunuli na tú správnu. Na chatu sme teda došli v poriadku autobusom. Večeru som Tentokrát varil ja so Zuzkou (pôvodne som mal s Tomášom). Kuracie prsia s ryžou a sečuánskou omáčkou. Ako jediní sme sa podujali nevariť ryžu vo varných sáčkoch. Kilo ryže sa varilo v obrovskom hrnci. Nakoniec sa trochu pripálila, ale zápach spoľahlivo prekryla už spomenutá sečuánska omáčka. Nasledovalo veľké upratovanie a večer nás opustili Paťka, Zuzka a Maťo. Večer sme dopozerali Star Wreck, pozreli si trošku z DaVinciho kódu a išli spať.

Deň šiesty alebo odchod

Tento deň nemôžem opísať podrobne, lebo som odišiel skoro ráno. Nuž, vstal som o šiestej, najedol, vzal si veci a odišiel, kým Vlado a Kesy ešte spali. Autobus ten, čo na prvú túru sme ním išli ma odviezol do žiliny a po necelej hodine ma ďalší odviezol do Bratislavy. A nie je to tak zlé v tom autobuse - klimatizovaný, cest mu trvala dve a pol hodiny, stál cestou len raz.

Zhrnutie

Nuž a to je vlastne všetko, na čo som si počas písania spomenul.
Celkový počet ľudí na chate: Jedenásť.
Účastníci (meno, príchod, odchod): Vlado (celý čas), Tomáš(od začiatku do tretieho dňa), Evina (od začiatku do tretieho dňa), Ifka (od začiatku do tretieho dňa), Kesy(celý čas), Paťka (od prvého do piateho dňa), Maťo (od prvého do piateho dňa), Ľudka (od druhého do štvrtého dňa), Janka (od druhého do štvrtého dňa), Zuzka (od tretieho do piateho dňa), ja (od začiatku do posledného dňa).
Trvanie: 13. júl - 18. júl (2006)
Program: 1. príchod, 2. túra - diery, 3. voľno, 4. túra - Veľký Rozsutec, 5. kúpanie - Šútovo, 6. odchod

Stevko